Keď sa dnes spomenie AI pri programovaní, dizajne, písaní alebo prakticky akejkoľvek digitálnej práci, stále sa pomerne často objaví rovnaká reakcia.
„Takže to vlastne spravila AI.“
Ako keby tým automaticky klesla hodnota výsledku.
Rozumiem, odkiaľ tento pocit prichádza.
Generatívna AI dokáže za niekoľko sekúnd vytvoriť text, obrázok, kus kódu alebo návrh riešenia, na ktorý by človek ešte pred pár rokmi potreboval podstatne viac času.
Lenže podľa mňa si pri tom zamieňame dve úplne rozdielne veci.
Vytvoriť výstup a vytvoriť dobrý výsledok nie je to isté.
A čím dlhšie s AI pracujem, tým viac som presvedčený, že práve tento rozdiel bude čoraz dôležitejší.
AI vie veľmi rýchlo vytvoriť priemer
Stačí otvoriť jeden z dnešných nástrojov a napísať:
„Navrhni modernú webstránku pre výrobnú firmu.“
Výsledok pravdepodobne nebude katastrofálny.
Bude tam veľká fotografia, slogan, niekoľko služieb, referencie, tlačidlo a kontaktný formulár.
Možno to bude dokonca vizuálne pekné.
Problém je, že rovnaký návrh by mohol patriť prakticky akejkoľvek výrobnej firme.
AI totiž bez dobrého kontextu nevie, čo je na konkrétnej firme dôležité.
Nevie, že vyrába niečo, čo konkurencia nevie.
Nevie, že najzaujímavejšia služba je ukrytá na štvrtej podstránke.
Nevie, že majiteľ nechce určitý typ zákaziek.
Nevie, že niečo, čo na papieri vyzerá ako hlavná služba, je v skutočnosti iba okrajová časť podnikania.
A predovšetkým nevie, ktoré rozhodnutie je správne pre konkrétnu situáciu, pokiaľ jej tú situáciu niekto nepomôže pochopiť.
Bez človeka, ktorý problému rozumie, vie byť AI extrémne efektívny generátor priemeru.
Mne osobne AI nezobrala prácu
Zobrala mi obrovské množstvo času medzi otázkou a prvým použiteľným smerom.
A to je podstatný rozdiel.
Keď dnes riešim nový web, nepoužívam AI spôsobom:
„Sprav mi web.“
Používam ju pri desiatkach menších krokov.
Pri výskume.
Pri triedení veľkého množstva informácií.
Pri hľadaní súvislostí.
Pri kontrole textov.
Pri rozmýšľaní nad tým, čo na stránke chýba.
Pri rozbíjaní technického problému na menšie časti.
Pri kontrole kódu.
Pri hľadaní edge cases, ktoré som nemusel vidieť.
Pri dokumentácii.
Pri analýze komunikácie s klientom.
Alebo jednoducho vtedy, keď mám nejaký nápad a potrebujem niekoho, kto mi ho nebude iba potvrdzovať, ale skúsi doň urobiť dieru.
Práve toto mi za posledné roky zmenilo spôsob práce asi najviac.
AI sa pre mňa nestala človekom, ktorý rozhoduje namiesto mňa.
Stala sa ďalšou vrstvou pracovného procesu.
Najväčšia hodnota nie je generovanie
Je to dialóg.
Keď nad problémom rozmýšľam sám, pohybujem sa prirodzene v rámci vlastných skúseností, návykov a predpokladov.
To je užitočné, ale zároveň obmedzujúce.
Pri dobre vedenej práci s AI môžem svoj vlastný názor veľmi rýchlo postaviť proti inému pohľadu.
„Prečo je toto zlé riešenie?“
„Čo som tu prehliadol?“
„Čo by na tom klient nemusel pochopiť?“
„Ktoré tvrdenie nemám dostatočne podložené?“
„Ak tento systém zlyhá, kde to bude najpravdepodobnejšie?“
„Je toto skutočný problém alebo sa iba hrám s detailom?“
To sú pre mňa oveľa hodnotnejšie otázky než:
„Napíš mi text.“
AI mi tým často nepovie, čo mám spraviť.
Pomôže mi presnejšie vidieť problém, o ktorom potom rozhodnem sám.
Postupne som sa musel naučiť lepšie premýšľať aj ja
Toto je možno paradoxná časť celej veci.
Človek by očakával, že keď začne používať nástroj, ktorý dokáže časť premýšľania výrazne urýchliť, začne sám premýšľať menej.
Moja skúsenosť je skôr opačná.
Čím viac AI používam, tým viac som sa musel naučiť presne pomenovať:
- čo vlastne riešim,
- čo už viem,
- čo iba predpokladám,
- aký výsledok chcem,
- aké sú obmedzenia,
- čo sa nesmie stať,
- a podľa čoho budem vedieť, že výsledok je dobrý.
Nejasné zadanie totiž veľmi rýchlo vyrobí nejasný výsledok.
Postupne som preto začal oveľa viac externalizovať vlastné premýšľanie.
Vytvárať pravidlá.
Definovať procesy.
Zapisovať rozhodnutia.
Rozlišovať medzi tým, čo je fakt a čo iba hypotéza.
Pri opakovanej práci prestať vždy od nuly vymýšľať rovnaký postup a namiesto toho ho premeniť na systém.
A toto je podľa mňa jedna z najzaujímavejších vecí na AI.
Dobrý nástroj ma neurobil pasívnejším.
Prinútil ma byť presnejší.
Rýchlosť neznamená, že práca nemá hodnotu
Toto je ďalšia vec, s ktorou podľa mňa budeme ešte nejaký čas bojovať.
Ak niečo kedysi trvalo osem hodín a dnes to vďaka lepším nástrojom trvá dve, máme tendenciu povedať, že tá práca má menšiu hodnotu.
Lenže klient nepotrebuje kúpiť osem hodín môjho života.
Potrebuje výsledok.
Ak dokážem problém pochopiť, správne navrhnúť riešenie, skontrolovať ho, implementovať ho a niesť zaň zodpovednosť rýchlejšie, nevidím dôvod, prečo by to malo byť negatívum.
Programátor nepíše každý bajt ručne.
Grafik nemieša vlastný atrament.
Účtovník neráta všetko na papieri.
Fotograf si nevyvoláva každú fotografiu v tmavej komore.
Nástroje sa menia.
Hodnota ľudského rozhodnutia tým automaticky nezmizne.
AI však veľmi ľahko vytvorí falošný pocit kompetencie
A práve tu podľa mňa začína problém.
AI dokáže znieť presvedčivo aj vtedy, keď sa mýli.
Dokáže vytvoriť kód, ktorý vyzerá správne a obsahuje nenápadnú chybu.
Dokáže napísať profesionálne znejúci text o firme a zároveň si vymyslieť detail, ktorý nie je pravdivý.
Dokáže navrhnúť technické riešenie bez toho, aby poznala konkrétne prostredie, v ktorom má fungovať.
Ak človek výsledok nedokáže posúdiť, veľmi ľahko začne zamieňať sebavedomo formulovanú odpoveď za správnu odpoveď.
Preto pri svojej práci stále robím vec, ktorú považujem za úplne zásadnú.
Kontrolujem.
Ak ide o konkrétnu firmu, overujem tvrdenia.
Ak ide o web, pozerám sa na skutočný web.
Ak ide o komunikáciu, potrebujem kontext celého vlákna.
Ak ide o technické riešenie, musí fungovať aj mimo peknej ukážky.
Ak AI navrhne text, ktorý síce znie profesionálne, ale neznie ako ja alebo nedáva zmysel v konkrétnej situácii, nepoužijem ho.
Výsledok od AI pre mňa nie je automaticky hotová práca.
Je to materiál, s ktorým ďalej pracujem.
Ľudský faktor nezmizol
Podľa mňa sa stal ešte dôležitejším.
Keď môže relatívne dobrý prvý návrh vytvoriť takmer každý, rozdiel sa presúva inde.
Do schopnosti rozpoznať, ktorý návrh je správny.
Do vkusu.
Do skúsenosti.
Do znalosti kontextu.
Do schopnosti povedať nie.
Do kontroly detailov.
Do pochopenia človeka na druhej strane.
A nakoniec do zodpovednosti za výsledok.
AI nenesie dôsledky za web, ktorý nasadím klientovi.
Nenadväzuje s ním dlhodobý vzťah.
Nezdvihne telefón, keď niečo nefunguje.
Nevysvetlí, prečo sme urobili konkrétne rozhodnutie.
A nepocíti reputačný problém, ak niečo odovzdáme zle.
Túto časť stále nesie človek.
Naučiť sa AI nepoužívať bude podľa mňa čoraz zvláštnejšie
Neviem, kam sa tieto technológie posunú o päť alebo desať rokov.
Som si však pomerne istý jednou vecou.
Nezmiznú.
Stanú sa bežnou súčasťou pracovného prostredia podobne ako internet, vyhľadávače, cloud, moderné vývojové prostredia alebo množstvo ďalších nástrojov, ktoré dnes už ani nevnímame ako technologickú výhodu.
Preto mi nedáva veľký zmysel deliť ľudí na tých, ktorí AI používajú, a tých, ktorí ju nepoužívajú.
Zaujímavejšie bude podľa mňa iné delenie.
Na ľudí, ktorí ju používajú bez rozmýšľania.
A ľudí, ktorí sa ju naučili používať ako nástroj vlastného rozmýšľania.
Záver
Za posledné roky mi AI umožnila robiť niektoré veci výrazne rýchlejšie.
Ale to nie je to najdôležitejšie, čo mi dala.
Prinútila ma presnejšie formulovať problémy.
Lepšie dokumentovať procesy.
Častejšie spochybňovať vlastné predpoklady.
Rozlišovať medzi prvým nápadom a dobrým rozhodnutím.
A v mnohých situáciách mi umožnila dostať sa oveľa rýchlejšie k bodu, v ktorom už nejde o generovanie možností, ale o skutočný úsudok.
Preto AI nevnímam ako náhradu za človeka.
A už vôbec nie ako tlačidlo, ktorým sa dá obísť práca.
Je to nástroj.
Veľmi silný nástroj.
A ako pri každom nástroji nakoniec stále záleží najmä na tom, kto ho drží v rukách a čo s ním dokáže urobiť.