Pri prezeraní stoviek slovenských firemných webov som očakával najmä zastaraný dizajn. Staršie farby, malé písmo, úzke rozloženie stránky alebo fotografie, ktoré už nezodpovedajú dnešným vizuálnym štandardom.
To všetko sa, samozrejme, objavovalo.
Postupne som si však uvedomil, že samotný vzhľad je často iba najviditeľnejšou vrstvou oveľa väčšieho problému.
Mnohé webové stránky nezostali staré preto, že by sa ich majitelia rozhodli ponechať pôvodný dizajn. Zostali staré preto, že po ich vytvorení prestalo byť jasné, kto sa o ne vlastne stará, kto k nim má prístup a kto nesie zodpovednosť za to, že budú naďalej fungovať.
Web bol odovzdaný, faktúra zaplatená a projekt považovaný za dokončený.
O niekoľko rokov neskôr na stránke nefunguje formulár, mapa sa nenačíta, certifikát vypršal, mobilné menu odreže polovicu názvu služby a nikto si už nepamätá prihlasovacie údaje.
Web pritom nezlyhal v jeden konkrétny deň.
Pomaly sa rozpadal bez toho, aby si to niekto všimol.
Web nie je tlačený katalóg
Mnohé firmy pristupujú k webovej stránke podobne ako k tlačenému firemnému katalógu.
Raz sa pripraví, skontroluje, zaplatí a následne môže niekoľko rokov existovať bez ďalšieho zásahu.
Web však nie je statický predmet.
Je súčasťou prostredia, ktoré sa neustále mení. Menia sa prehliadače, bezpečnostné požiadavky, mobilné zariadenia, externé služby, pravidlá vyhľadávačov aj technológie, na ktorých je stránka postavená.
To, čo fungovalo v deň spustenia, nemusí fungovať o tri roky neskôr.
Kontaktný formulár môže prestať doručovať správy po zmene pravidiel e-mailového servera. Mapa môže vyžadovať nový spôsob autorizácie. Doplnok môže zostať nekompatibilný s novou verziou systému. Bezpečnostný certifikát sa nemusí obnoviť. Starý kód môže v novom prehliadači prestať reagovať správne.
Pre návštevníka je výsledok jednoduchý: stránka nefunguje.
Pre majiteľa firmy je však často veľmi ťažké zistiť, kde problém vznikol a kto ho má vyriešiť.
Najnebezpečnejšie chyby nie sú vždy viditeľné
Pri analýze stránok som narazil na nefunkčné mapy, prázdne kontaktné podstránky, staré prvky Adobe Flash, nedokončené šablóny, testovacie kontakty, výplňové texty aj formuláre, pri ktorých nebolo jasné, či správa vôbec niekam odchádza.
Takéto chyby sú aspoň viditeľné.
Oveľa problematickejšie sú tie, ktoré si majiteľ pri bežnom otvorení stránky nevšimne.
Formulár môže po odoslaní zobraziť potvrdenie, no e-mail sa nikdy nedoručí. Telefónne číslo môže byť na mobile iba textom a nedá sa stlačením vytočiť. Stránka môže na počítači vyzerať správne, ale na konkrétnych telefónoch môže prekrývať tlačidlá alebo skrývať časť obsahu.
Firma môže celé mesiace predpokladať, že prostredníctvom webu neprichádzajú žiadne dopyty.
V skutočnosti ich návštevníci možno odosielajú, iba sa k firme nikdy nedostanú.
To je zvláštny druh technického problému. Stránka sa otvorí, logo je na svojom mieste a na prvý pohľad sa zdá, že všetko funguje.
Obchodne však môže byť úplne nefunkčná.
„Web nám spravovala jedna firma“ často nestačí
Pri starších stránkach sa opakuje podobná situácia.
Majiteľ vie, kto web kedysi vytvoril, ale nevie:
na koho je registrovaná doména,
kde sa stránka hostuje,
kto má prístup k DNS,
kto vlastní administrátorský účet,
či existuje záloha,
kto obnovuje certifikát,
ani či je možné web preniesť k inému dodávateľovi.
Kým stránka funguje, tieto otázky pôsobia ako nepodstatné technické detaily.
Ich význam sa ukáže až v momente, keď treba niečo zmeniť.
Firma chce upraviť telefónne číslo, ale pôvodný dodávateľ už nereaguje. Chce vytvoriť novú stránku, ale doména je vedená pod účtom niekoho iného. Potrebuje nastaviť e-mail, no nikto nevie, kde sa spravujú DNS záznamy. Web má bezpečnostný problém, ale chýba aktuálna záloha.
Zrazu sa ukáže, že firma síce roky používala svoj web, no v skutočnosti nad ním nemala úplnú kontrolu.
Pre mňa ako developera je toto jedno z najvážnejších zistení.
Webová stránka by nemala byť majetkom dodávateľa, ku ktorému má klient iba obmedzený prístup. Doména, účty a základná infraštruktúra by mali zostať pod kontrolou firmy, ktorej prezentácia patrí.
Nie preto, že sa automaticky očakáva konflikt.
Preto, že firma nesmie byť existenčne závislá od jedného človeka alebo jedného dodávateľa.
Univerzálne systémy vytvorili univerzálne problémy
Veľká časť firemných stránok vznikla pomocou rovnakých publikačných systémov, tém a doplnkov.
Na začiatku je to praktické. Stránka sa vytvorí rýchlo, niektoré funkcie sú hotové a klient nemusí platiť za vývoj všetkého od začiatku.
Postupne však pribúdajú vrstvy.
Jedna šablóna zabezpečuje vzhľad. Ďalší doplnok kontaktný formulár. Iný doplnok mapu. Ďalší optimalizáciu obrázkov, cookies, SEO, bezpečnosť alebo zálohy.
Každá časť má svojho autora, vlastné aktualizácie a vlastné podmienky kompatibility.
Web môže niekoľko rokov fungovať bez problémov. Potom sa aktualizuje jeden prvok a naruší druhý. Alebo sa neaktualizuje nič, pretože nikto nechce riskovať, že sa stránka pokazí.
Vzniká zvláštny stav: systém upozorňuje na desiatky aktualizácií, no zároveň sa ich nikto neodváži spustiť.
Stránka zostane technicky zamrznutá v čase.
Navonok stále existuje. Vo vnútri však rastie technický dlh, ktorý sa pri každej ďalšej úprave stáva drahším a rizikovejším.
Lacná stránka môže byť drahá až neskôr
Pri vytváraní webu sa cena často porovnáva iba podľa počiatočnej sumy.
Jedna ponuka stojí menej, druhá viac. Prirodzenou otázkou je, prečo platiť za riešenie, keď sa dá stránka vytvoriť lacnejšie pomocou hotovej šablóny.
Počiatočná cena však nie je jediným nákladom.
Dôležité je aj to, čo sa stane neskôr.
Koľko stojí každá drobná úprava? Je klient viazaný na pôvodného dodávateľa? Dá sa stránka bezpečne preniesť? Potrebuje každoročne platiť licencie za doplnky? Existuje dokumentácia? Dá sa systém ďalej rozvíjať alebo sa pri každej zmene iba pridáva ďalšia vrstva?
Niektoré stránky sú lacné iba v deň odovzdania.
Počas ďalších rokov sa k nim pridávajú pravidelné poplatky, opravy, núdzové zásahy a obmedzenia, ktoré na začiatku nikto nevysvetlil.
Iné stránky môžu mať vyššiu počiatočnú cenu, ale ich prevádzka je jednoduchšia, predvídateľnejšia a klient presne vie, čo vlastní.
Skutočný rozdiel preto často nie je medzi lacným a drahým webom.
Je medzi riešením, ktorého náklady sú známe, a riešením, ktorého problémy sa ukážu až časom.
Najväčším rizikom býva absencia zodpovednosti
Pri mnohých starších weboch nie je jasné, kto by mal pravidelne overovať ich funkčnosť.
Majiteľ firmy predpokladá, že stránka funguje, pretože je online. Hostingová spoločnosť zabezpečuje server, ale nekontroluje obsah ani formuláre. Autor šablóny vydáva aktualizácie, no nepozná konkrétnu stránku. Pôvodný tvorca webu už projekt nepovažuje za aktívny.
Každý zúčastnený spravuje iba malú časť.
Za celok nezodpovedá nikto.
Práve preto sa môžu celé roky udržať chyby, ktoré by pri základnej kontrole trvalo odstrániť niekoľko minút.
Nefunkčný formulár. Zlé telefónne číslo. Starý e-mail. Neplatná mapa. Stránka bez zabezpečenia. Mobilné menu, ktoré nikto po spustení reálne nevyskúšal.
Nie vždy ide o náročný technický problém.
Často iba nikto nemal určené, že ho má hľadať.
Údržba neznamená neustále prerábanie
Keď sa hovorí o správe webu, môže to znieť, akoby bolo potrebné každý mesiac meniť dizajn, dopĺňať nové efekty alebo neustále prerábať obsah.
V skutočnosti môže byť kvalitná údržba veľmi nenápadná.
Overiť, že stránka funguje. Skontrolovať formuláre. Udržiavať zabezpečenie. Sledovať platnosť domény a certifikátu. Mať zálohu. Vedieť, kto má prístupy. Raz za čas preveriť mobilné zobrazenie a aktualizovať informácie, ktoré už nie sú pravdivé.
Najlepší výsledok takejto práce je často ten, že si ju návštevník vôbec nevšimne.
Stránka sa jednoducho otvorí, funguje a nevytvára pochybnosti.
Dobrý webdeveloper nevytvára iba stránku
Počas tejto práce som si ešte viac uvedomil, že úlohou webdevelopera nie je iba napísať kód alebo poskladať jednotlivé sekcie.
Dôležitou súčasťou práce je vytvoriť systém, ktorému bude klient rozumieť aj po odovzdaní.
Mal by vedieť, kde má doménu, čo sa stane s hostingom, ako sa riešia úpravy, čo je zahrnuté v prevádzke a čo môže urobiť, keď sa raz rozhodne spolupracovať s niekým iným.
Dobré riešenie nevytvára závislosť tým, že klientovi niečo zatají.
Vytvára dôveru tým, že klientovi ponechá kontrolu.
Webdeveloper zároveň musí premýšľať aj nad tým, čo sa bude diať o niekoľko rokov. Nielen nad tým, ako stránka vyzerá v deň prezentácie.
Dokáže sa upraviť? Je jej prevádzka zrozumiteľná? Existujú zbytočné závislosti? Nebude jednoduchá zmena vyžadovať prestavbu celého systému? Dá sa projekt bezpečne odovzdať?
To sú otázky, ktoré na výslednom screenshote nevidno.
Často však rozhodujú o skutočnej kvalite práce.
Záver
Po analýze stoviek firemných webov som dospel k záveru, že väčšina stránok nezostarne v jednom okamihu.
Nezastará v deň, keď sa zmení módna farba alebo príde nový dizajnový trend.
Zastará postupne.
Najskôr sa prestane aktualizovať obsah. Potom nikto neskontroluje formulár. Neskôr sa stratí kontakt na pôvodného dodávateľa, vyprší prístup, prestane fungovať externá služba a firma si na starý web jednoducho zvykne.
Stránka zostáva online, no pomaly prestáva plniť svoju úlohu.
Najväčším rozdielom medzi webom, ktorý vydrží, a webom, ktorý sa začne rozpadať, preto nemusí byť použitá technológia ani rozpočet.
Často je ním jednoduchá vec:
či bol web vytvorený iba na odovzdanie, alebo aj na ďalší život.